Čo o mne neviete

Moje foto začiatky sa spájajú s výstavami psov. Mali sme chovateľskú stanicu čiváv a ja som si môj prvý foťák kupovala kvôli nim.

Môj syn Neo má vývinovú dysfáziu, ktorá mu postihuje hlavne reč. Keď bol malý, absolvovala som s ním množstvo terapií pre autistov, aj keď nebolo isté, či autizmus má. Neskôr mu túto diagnózu vyvrátili, ale tá práca s ním sa nám mnohonásobne vrátila. Teraz je z neho už úplne obyčajný (pre mňa neobyčajný) jedenásťročný chlapec, ktorý trochu horšie rozpráva po slovensky. Naopak angličtina a španielčina, ktoré sa naučil sám, mu idú perfektne. Keď sme vtedy objavili vhodnú školu vzdialenú od nás 70km, úplne sme si museli preorganizovať život. Bývam tam s ním pol mesiaca v prenajatom jednoizbovom byte. Musím sa priznať, že prvý rok som si fakt ťažko zvykala a veľmi mi chýbal náš dom so záhradou… Ale poznáte to, čo by človek neurobil pre šťastie dieťaťa 🙂

Keď sa Neo narodil, nedalo sa mi od neho odchádzať na fotenia. A tak asi aby som sa nenudila, vytvorila som detskú značku oblečenia JUUJ (možno si to niektorí budete pamätať). Vyrábali sme prvé minimalistické detské oblečenie a šmolko-čiapky na Slovensku. Značka sa neskutočne rozbehla a keď som opäť mohla vrátiť k fotenu, musela som si vybrať, čomu sa budem venovať: JUUJ-ke alebo fotkám. Fotenie u mňa vždy viedlo na prvom mieste a značku som nakoniec prepustila švagrinej a v trochu pozmenenej podobe funguje dodnes.

Podnikať som však začala hneď po vysokej škole, kedy som si otvorila čajovňu. Nebol v nej alkohol ani cigarety. V tej dobe to bolo veľmi pokrokové 😀 – až tak, že som ju časom musela zatvoriť 😀 10 rokov som bola vegetariánka a spustila som jeden z prvých bio-eshopov na Slovensku (biosen.sk) – ten má teraz moja druhá švagriná. Popri tom som začala fotiť a úplne som tomu prepadla. Fotenie je práca, ktorá má veľmi napĺňa, dáva mi slobotu (občas aj stresy) a umožňuje mi každý rok stretávať strašne super ľudí. A ja som za to neskutočne vďačná…